Odkedy som sa naučil čítať a písať, čítam a píšem. Občas si namýšľam, že by si to mohol prečítať aj niekto iný... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Pochmúrne oblaky ukryli jesenné slniečko práve vo chvíli, keď na zahnívajúcom pozostatku sladkej hrušky pristálo jedenásť ôs v pruhovaných dresoch. Záhrada, plná tichej, tlejúcou zemiakovou vňaťou presýtenej jesene, voňala aj čerstvo pooranou zemou. Uprostred záhrady trónil stožiar vysokého napätia, do výšky piatich metrov omotaný ostnatým drôtom.
Keďže ide o rozprávky pre moje tri deti, je potrebné vysvetliť, čo to je zábava. Predovšetkým Agátke, pretože tá z toho ešte nemá rozum. Aby sa mala na čo tešiť. Nuž počúvaj, Agátka. Slovíčko zábava má, tak ako všetky zaujímavé slová, niekoľko významov. Zábava znamená napríklad činnosť, prostredníctvom ktorej niekto niekomu, alebo aj sám sebe spôsobuje dobrú náladu, rozveseľuje.
Nad domom zakrúžilo deväť vrán. Jedna z nich bola čierna. Samozrejme, že vy už dobre viete, ako to bolo s Pavlínkou, lebo ste poslušní čitatelia a čítate všetko zaradom. Začnime teda tam, kde všetko treba opraviť.
Nad domom zakrúžilo deväť vrán. Jedna z nich bola čierna. A aby jej nebolo smutno, nosila so sebou na chrbte čiernu ovcu. Napokon, nebolo to až také zbytočné. Odkedy ju líška okradla o ovčí syr, krúži s čiernou ovcou na chrbte a má syra habadej. Ibaže aj syr je čierny. Nechutí tak ako biely, ale pristane jej k periu. Samozrejme, že vy to poznáte inak.
Aby som vás voviedol do omylu: ľahko sa mi píše. Takmer všetko som zabudol. Až toho osudného jedného dňa som pochopil, že sa niekto so mnou zahráva. Napríklad písmeno Q na písacom stroji. Vydáva taký cynicky škodoradostný zvuk. Ani neviem odkedy, ale som takmer slepý. Slovíčko takmer som vpísal zámerne. Som úplne slepý.
Tak sme znova raz nepozorovane vkĺzli do jari s celým jej registrom lások aj nelások, ohlušujúco zelenej trávy a teplého vetríka, čo rozkošnícky kníše hlávkami púpav a sukienkami na zbláznenie ľahučko oblečených maturantiek...
Voda v rieke, ktorej sa dotýkaš, je prvá, ktorá prichádza a posledná, ktorá odchádza, napísal vraj voľakedy Leonardo da Vinci. Keďže náš triedny nesúhlasil s istým provokatívnym recesistickým mottom, mali sme na pozdrave zo stužkovej práve tento Leonardov výrok. Bolo to v čase, keď som začínal s lúštením prvých literárnych kódov. Napriek mojej , dnes už smiešnej literárnej naivite, by ma ani vtedy nenapadlo, aby som niektorý zo svojich obľúbených románov čítal inak ako fikciu.
