Keď sa pred niekoľkými rokmi objavil v kníhkupectvách detský bestseller Harry Potter, niektorí moji priatelia ma presviedčali o jeho miernej užitočnosti takto: keď už nič iné, aspoň hŕbe deti vrátil chuť do čítania. Nebol som si istý, či to je výhoda, ale aby som svojim žiakom a študentom mohol zasvätene povedať, čo si to knihe myslím, prinútil som sa prečítať si aspoň prvú časť. Moje pochybnosti sa potvrdili. Ani Harry Potter nedokázal deťom vrátiť chuť do čítania. Aj čitatelia Harryho, podobne ako kedysi moji prví študenti, odmietajú čítať naďalej (až na výnimky, ktoré sa, samozrejme, našli aj pred Harrym).
Dnes je v kurze Da Vinciho kód. Priznám, sa, že som si ho neprečítal, pretože ma doma na polici pri posteli čaká niekoľko naozajstných kníh (druhá časť Nabokovových poviedok, tretia časť Gombrowiczovho denníka...) A ani na tie nemám čas! Prečo potom o ňom píšem? Prekvapilo ma totiž, že aj janovský arcibiskup kardinál Tarcisio Bertone kontroverznú knihu označil ako „hanebnú a plnú nepodložených lží” Veľmi ho vraj udivuje a hnevá, že toľko ľudí tým klamstvám uverilo. Aj mňa to udivuje. Ale udivuje ma aj to, že román, ktorý už je vo svojej podstate fikciou, čiže literárnym „klamstvom“ aj takí vzdelaní ľudia ak spomínaný kardinál nazývajú klamstvom historickým. Rozumiete tomu? Napadlo by nikomu aby odsúdil Harryho Pottera za to, že je klamstvom? Rozčuľoval sa niekedy niekto nad Tarzanom alebo Winetouom? Da Vinciho kódu sa predalo údajne už štyridsať miliónov výtlačkov. Je jasné, že aj negatívny vzťah katolíckej cirkvi k tomuto románu bol nechcenou podporou jeho víťazného ťaženia na pultoch kníhkupectiev. Je jasné aj to, že na rozdiel od Harryho si neprečítam z neho ani kúsok. Prečítal som si o ňom toľko, že ma nemá čím prekvapiť. Ako keby vám pri čítaní detektívky niekto prezradil vraha. Sú však „detektívky“ pri ktorých mi prezradenie neprekáža. Napríklad Dostojevského bratia Karamazovovci. Súčasťou tejto knihy je aj príbeh o veľkom Inkvizítorovi, ktorý, zjednodušene povedané, v mene jedinej spravodlivej cirkvi odsúdi samotného Ježiša za kacírstvo. Jošua Ha Nocri v románe Michaila Bulgakova Majster a Margaréta má tiež ďaleko od biblických príbehov, podobné to je aj v Ajtmatovovom románe Popravisko.
Možno sa pýtate, komu toto tu píšem? Na základných školách majú žiaci od piateho ročníka literatúru dve hodiny týždenne, na stredných je to podobne. To je približne sedemsto hodín literatúry! Za taký dlhý čas sa aj k tým najslabším žiakom dostane informácia, že dobrodružný román netreba brať vážne. Naozaj sa bojíme, že by to niekto nepochopil?